Sedela a pohrúžená do seba neprítomne blúdila pohľadom okolo. Drevená dlážka zahádzaná oblečením. Dokrkvané oblečenie všade okolo, na zemi, stole, stoličke, poličke... Zo stropu visela boxerská hruška. Ani tá ju teraz nezaujímala a nezaujímalo ju vlastne nič. Vôbec nič. Všetko bolo jasné.
Mala ešte chvíľu, kým zovrie voda na čaj a tak ju venovala sebe. Keď bola sama, na nič sa nehrala. Cítila sa mizerne a chcela tak aj vyzerať. A aj tak vyzerala. To len keď bola s niekým, hocikým, predstierala, že je šťastná, alebo aspoň v pohode. Ak Maya nenávidela niečo viac ako tú otrasnú zeleno – žltú stenu, tak to boli súcitné pohľady. A ešte horšími od nich boli súcitné otázky: „Je ti niečo? Prečo si smutná? Trápi ťa niečo?“ Čo im asi tak mala povedať? Že sa cíti, ako by sa už nikdy nemala prebrať zo zlého sna? Že jej zviera hrdlo tak silno, až má pocit, že sa rozplače priamo na ulici? Že sa cíti naozaj mizerne a nechce o tom hovoriť? Že nechce nikoho vidieť? Že nechce..., že vlastne nič nechce, len niekde zaliezť a preplakať sa až k potope z Mojžišovej knihy Genezis?
Napočúvala sa už toľkých rád a prečítala všetko možné aj nemožné o tom, ako to všetko raz prebolí, ako musí myslieť pozitívne, ako je na tom vlastne dobre, oproti iným trpiacim, hladujúcim a bezdomujúcim. Do čerta s tým všetkým! Do čerta so všetkými dobre mienenými radami, do čerta s hranými úsmevmi, do kelu s divadlom „som nad vecou, spokojná so svojím životom a pripravená otvoriť srdce niekomu novému“.
Stále prší. Od raná do rána. Samý dážď, dážď, dážď, dážď, dážď! V takomto nečase by musel mať človek nazhromaždené tony pozitívnej energie, aby mal dobrú náladu. Maya svoje zdroje pozitívnej energie vyčerpala už minulý týždeň a teraz funguje len na „výpary“. Nenávidela sa aj za to. Vlastne sa nikdy nemala príliš v láske, ale až v terajšej situácií nabrala jej „sebaneláska“ obludné rozmery. Obludné a desivé. Bola favoritom vo svojom tajnom rebríčku nenávideniahodných ľudí. Bola numero uno, víťaz hodný nenávidenia a opovrhovania. Až za ňou sa umiestnili debili, čo ju trýznili na tanečnej, jej ex-zubárka a návrhári predvádzajúci svoje modely na modelkách veľkosti nula. Nenávidela každého a zároveň nikoho. Nenávidela sa a ľutovala. Od druhých ľútosť nezniesla, ale sebe dopriala plné priehrštia.
Zdola zaznievalo slabé pískanie. Čaj. „Ešte chvíľu.“ Pískanie silnelo. „No dobre. Jedna, dva, úsmev.“ Ako schádzala po schodoch, z rodinných fotografií sa na ňu usmievali opálené tváre jej niekdajšieho života.