Raz som sa jednej kamarátke sťažovala, že vôbec nie som taká, ako by som chcela byť. „Byť tak ako divoká temperamentná rieka,“ hovorila som, „ ako oheň, žena plná prekvapení, obľúbená, s ktorou nikdy nie je nuda a prská okolo seba emócie ako fľaša práve otvoreného šampanského.“ Vtedy mi kamarátka veľmi múdro, čo som si uvedomila až neskôr, odpovedala: „Nemôžeme byť všetci ako divoká rieka. Niektorí sú ako neočakávaný vodopád, ktorý sa vynorí z hĺbok pralesa, iní ako malý plachý a takmer zabudnutý potôčik. Niektorí sú skôr morom, s jeho ružovými východmi a západmi slnka, iní oceánom, hlbokým, plným tajomstiev a vrakov.“
Prečo nebyť tým, kým sme? Nehrať sa nikoho iného? Správať sa tak najmä k sebe úprimne a slobodne?
Hovorí sa, že človek chce práve to, čo nemôže mať. Rovné vlasy, keď má husté kučery, modré oči namiesto hnedých (či opačne), alebo by rád „okorenil“ svoju poslušnú povahu trochou neočakávaného ohňa. Najťažšie je asi spoznať samých seba a prijať sa takí, ako skutočne sme. S chybami aj prednosťami, úsmevmi aj slzami, peknými aj horšími spomienkami.
Ako povedal neznámy autor, nikdy nie je neskoro...